Paradoxy MHD

Stalo sa nevyhnutné. Našla som si prácu. V Bratislave. Áno, opustila som tým pádom Tatianu. Aspoň z časti.

Hoci nepatrím k tým, ktorí naše krásne hlavné mesto nemôžu vystáť, nie je to ani moja srdcovka. Nazvať ju “nutným zlom” je tiež asi príliš, proste pre mňa je Bratislava neutrál. Ale keď to inak nešlo, dala som navždy pápá Nitre, snáď dočasne Brnu a hor sa do BA.

Bratislava je skutočne mestom plným paradoxov. Vystúpite z podozrivo dobrého vlaku na prekvapivo príjemné nástupište, prejde celkom fajn podchodom a ocitnete sa v múzeu socializmu so závanom močovky. Hlavná stanica.

MHD

To, na čo si zvykám akosi horšie, je povestná MHD. Som rada, že razíme teóriu ako majú autobusári aj v tak vyspelej krajine, ako je napríklad Nórsko: Načo nám je časový rozpis spojov? Môžeme predsa meškať! Neviem, kto nameral časový úsek Hlavná stanica - Miletičova na 13 minút, ale asi mu čas bežal výrazne rýchlejšie ako zvyšku ľudstva. Nie len, že som “len” tých 13 minút v trolejbuse číslo 201 nikdy nešla, práve naopak, každý deň zbierame nové rekordy v meškaní. Začalo ma to fascinovať natoľko, že som údaje zaznamenávala. A tu sú priebežné výsledky môjho budúceho veľkého výskumu: “Prečo, sakra, nemôžme prísť aspoň raz načas?!”:

Skúmaný objekt: Trolejbus č. 201

Fešáčisko, že?

Trasa A

Východiskový bod: Hlavná stanica

Cieľová zastávka: BBC1 Mieltičova

Priemerné meškanie na každej medzizastávke: 52,4 sekundy

Priemerné meškanie v jednotlivé dni

Pondelok:  7 minút

Utorok: 6,5 minúty

Streda: 3 minúty

Štvrtok: 6 minút, príp. na drzovku sa na Hlavnej vypíše “Spoj zrušený”

Piatok: 4 minúty

Trasa B

Východiskový bod: BBC1 Mieltičova

Cieľová zastávka: Hlavná stanica

Priemerné meškanie na každej medzizastávke: 1.4 minúty

Priemerné meškanie v jednotlivé dni

Pondelok: Večnosť a potom 3 za sebou

Utorok: Večnosť

Streda: 9 minút

Štvrtok: Večnosť

Piatok: Večnosť a potom 3 za sebou

Vypozorovaný paradox

Na čím skorší trolejbus sa snažím dostať, tým neskôr prídem na cieľovú zastávku.

Na záver treba poznamenať, že nie com zas taký hrozne ďaleký cp-čkár. Bratislava je mojou súcčasťou od mala, nie je mi cuzdia, mám ju svojským spôsobom rada a ešte radšej si ju bránim. Jednoducho má svoju vlastnú mentalitu a kultúru a tá sa buď páči, alebo nie. Alebo ju máte ako ja, za úžasnú paletu plnú vecí a javov, ktoré je hodné a zábavné skúmať.

Lucia dovolenkovala

Lucia bola na dovolenke v Nízkych Tatrách.

Od tohto bodu bude príspevok písaný z pohľadu Tatiany, takže nemusí mať vôbec nič spoločné s realitou. 

Pardon.

Dovolenka bola odmena za to, že je z nej veľká pani doktorka (len vekom, výškou je na tom stále rovnako). V úvode to vyzeralo všetko príjemne. Sympatický výlet, žiadne hádky (okrem jednej s Tatianou, ale tá sa neráta, lebo ich hádky sú bežnou súčasťou života, vesmíru a vôbec), dokonca na nich v hoteli počkali, aj keď meškali, a ešte im aj načapovali pivo. No luxus. Ilúzie dokonalého výletu však pokazil výstup na Chopok, ktorý sa rozhodli absolvovať pešo, hoci posledných pár rokov sa sem dá dostať aj variantou B – lanovkou. Vďaka tej sa očividne zjednodušila aj rodičovská snaha dopraviť sem potomkov na akejkoľvek úrovni štrajkovania. Detské vety ako „toto sú zbytočne vyhodené prachy, sem už nikdy nepôjdem“ alebo „počkaj, ešte nemám dobrú selfie“ sú tam aktuálne počuteľné pomerne často. 

Počuteľné boli aj Luciou.

Nadchlo ju to asi natoľko, že jej komentár z pobytu na vrchole je nepublikovateľný. Tí, čo ju poznajú, si ho určite budú vedieť predstaviť. Tí, čo nie, si môžu predstaviť nadšenie po nakopnutí malíčka na nohe, skrížené so škriabaním nechtami po tabuli a pol hodinou, počas ktorej nefunguje internet. Lucia jednoducho nie je fanúšikom ufrflaných tínedžerov, selfie tyčí ani crocsov, ktorých bol Chopok plný. Po tom, čo jej akýsi nevychovanec takmer vypichol oko, rozzúrene usúdila, že to tam nenávidí, a že je načase vrátiť sa zase domov. 

Akurát, že cestou dole (opäť pešo) ju zožral medveď. 

Iba, že by nie.

(Tatiane sa nechcelo ďalej spomínať, ako to pokračovalo. Namiesto toho spravila ilustračný obrázok.)

Bývam s doktorkou

Písanie cez leto nám očividne robí problém, takže to doháňame až v septembri. Tajný plán je, že každá napíše zo dva retrospektívne blogy na ľubovoľnú tému, než budeme znovu pokračovať ďalej (akurát Lucia sa možno o tomto postupe dozvie až pri čítaní zverejneného príspevku, ehm). 

Čo všetko sa stalo, kým sme nezahŕňali internety svojim spamom?

Boli sme na Pohode

Videli sme naživo Eagles of Death Metal aj FFS, tancovali na Bez ladu a skladu, zjedli strašnú kopu jedla, nachodili zúfalo veľa kilometrov. Tak, ako každý rok, aj tentokrát sme si to užili. Pohoda je pre obe akousi verziou rituálu, kvôli ktorému sme ochotné obetovať aj dovolenku. Minimálne ju aspoň celú upraviť tak, že napokon treba o tretej ráno, tesne po festivale, odchádzať zo stanice v Tn, dostať sa cez Prahu do Lyonu, nájsť tam s vybitým telefónom zvyšnú časť partie a odtiaľ pokračovať na Mont Blanc (true story, ktorá pokračuje spaním na pláži v St. Tropez hneď v ten istý deň).

Boli sme na dovolenke

(Nečakane.) Obe v Tatrách, akurát každá v inú dobu a na inom mieste. Jedna ešte aj v Slovinsku, kde nenavštívila žiadnu jaskyňu, čo sama považuje za jeden zo svojich životných trapasov. Údajne o tom ešte vznikne nejaký blog.

Z Lucie sa stala doktorka

Zatiaľ čo Tatiana minulý rok tretíkrát zmenila obor (why not), Lucia úspešne dokončila svoje štúdium, a tak je z nej od konca augusta doktorka. Približne odvtedy sa tej druhej vyhráža, že jej bude viesť bakalárku. Existuje veľká šanca, že aj tento plán bude v budúcnosti zaradený medzi životné trapasy (akurát ešte nevieme ktorej).

Z doktorky vyplynul aj fakt, že si našla prácu v Bratislave a momentálne je viac tam. Tajne ešte ale dúfame v zmenu, ktorá ju dotiahne zase naspäť.

Bonus na záver je z našich obľúbených nočných rozhovorov, keď sa už hodinu tvárime, že spíme:

T: „...a tým si práve potvrdila moju teóriu, že všetky ženy sú masochistky.“

L: „Samozrejme, že som masochistka, posledný rok bývam s tebou.“

Aaand it‘s gonne...

V živote každého človeka občas nastane situácia, kedy si povie: „Fuck it.“ Pretože ďalšia snaha udržať našu heterosexualitu sa aj tak stretne s neveriacimi pohľadmi spoluprítomných. Možno keby do seba menej žďucháme, možno keby sa pri každej príležitosti o seba neopierame ramenami a možno keby sa na červenej na prechode pre chodcov nešteklíme. Možno, keby sa nehryzieme až do modrín a možno, keby na záchodoch nevykrikujeme podivné oplzlosti. Všetky tri, spoločne s Klaudiou, lebo dve je málo. Človek sa občas snaží rozpamätať na moment kedy sa to všetko začalo. Lenže niektoré veci sa jednoducho dejú v prirodzenom slede okolností a tak len s istotou viem, že niekde na úvod bol dáky komiks o introvertoch, z ktorého vyplývalo: „Každý deň objím svojho introverta.“ Najbližšie po ruke bola Tia. Takže som ju objala. Druhý deň ona mňa a tak to nejako išlo ďalej. Fyzický kontakt s Klaudiou má okrem pozdravu menej pozitívny podtón a obsahuje jej žďuchania, keď som začala spievať, vyhrážky, že ma kopne, a zakončený bol modrinou na pravom ramene, ktorá mi mizla dva týždne a medzi tým nabrala tú najkrajšiu okrovú, akú som kedy videla. V konečnom dôsledku nám k dobrému obrazu pravého heterosexuála nepridáva viacero faktorov. V prvom rade spatie v spoločnej posteli, hoci vo všetkej počestnosti (lebo dve postele sa do tohto minibytu proste nezmestia). Potom by sme sa možno nemuseli snažiť občas navzájom uhryznúť. Taktiež nákupy v hypermarkete by nemuseli byť sprevádzané všeobecným množným číslom: „Musíme si kúpiť toaleťák... Dochádza nám jar... Čo budeme zajtra jesť?“ a podobne. V krátkosti ako ilustráciu našich nie práve najbežnejších situácii prinášame zopár citátov:

„Kľudne po mne kresli, ale ústami už nie.“ Tiino veľavravne zdvihnuté obočie a vytiahnutie si fixky z úst: „Takže ústami už nie...?“

„Nečum mi na kozy, znepokojuje ma to.“
„Ja ti pozerám na to H a tam kozy nemáš.“

Keď som sa napasovala medzi poličky v kuchyni:
„Ja som digestor.“
„Okej...“

Tia pri objasňovaní, ako ma ešte hodinu po (opitom) zaľahnutí do postele uprene pozorovala:
„To bola nočná hra – čo všetko sa dá robiť, aby Lucia nezaspala.“

„Tak keď cítim tlak medzi stehnami a ty do toho povieš: Ono to nejde. Tak čo si mám myslieť?!“

Tia po ceste do sprchy: „Neviem, kde mám pyžamo. Nemôžem spať nahá?“ „NIE!“

Tia pred ľuďmi v nákupnom centre a s nanukom: "Vážne nechceš? Lebo ja ti bez problémov dám... olízať."
 Ja: "Vedela som, ako to bude pokračovať, ale neverila som, že to povieš nahlas na verejnosti."

P.S: Keď som Tii povedala, akou vetou tento blog začnem, dokončila ju po svojom. Tiin úvod: V živote každého človeka občas nastane situácia, kedy si povie: „Fuck it.“ Pretiahni svoju spolubývajúcu. Aaaaand it’s gone. Definitívne.
(Nie, naozaj sme spolu nespali.)

Sobota v podaní 3 kôz

Lucia dokončila dizertačku. Klaudia má, ako vždy, dokončené úplne všetko do školy aj do práce. Tatiana nedokončila nič, ale nebráni jej to v intenzívnom sobotnom flákaní sa. Postupová skúška je až o mesiac, času stresovať bude ešte dosť.

Ako prebieha sobota v ich zložení:

07:00 Klaudia vstáva a chystá si veci, spolu s máti dnes mieria na výlet.

08:30 Klaudia odchádza na bus. Druhé dve z troch stále spia.

10:00 Klaudia už je dávno niekde za Bratislavou. Zvyšná časť zvažuje vykopať sa z postele.

10:30 Lucia odchádza do obchodu, aby stihla ten najbližší. Podľa pokynu "ak nebudú mať nivu, vezmi, prosím, vajíčka a tavený syr na pomazánku" prišla s tromi Snickerskami a taveným syrom. Tatiana sa smeje, Lucia sa tvári nešťastne, obe rezignujú a problém pomazánka riešia maslom a džemom. Veď prečo nie.

13:00 Klaudia je niekde v meste, užíva si nonstop dážď a obviňuje z toho Luciu. Počasie je jediná doména, kde je vinná vždy a všade Lucia, za všetko ostatné môže zase Klaudia. Tatiana z tohoto bodu vychádza ako víťaz, ale pretože nie je úplný intelektuál, poukazuje na to v článku, takže jej nejaká vina bude určite čoskoro pridelená.

14:00 Tatiana a Lucia zvažujú obed. Klaudia ho už dávno absolvovala a ďalej pokračuje mestom.

17:00 Lucia dopísala motivačný list. Tatiana dokončuje gramatickú korektúru ďalšej kapitoly dizertačky a baví sa na captain Obvious vete (Spoločný menovateľ desakralizácie a sekularizácie je oprosťovanie sa od sekulárneho). Lucia sa chytá za hlavu, navrhuje menej tautologickú verziu. Obe usudzujú, že je na čase začať sa chystať.

17:30 Začína reálne chystanie sa. Plán je ísť z domu 18:30 a stihnúť šalinu 18:36. Stretnutie s Klaudiou je 18:45 pred divadlom.

18:30 Tatiana hľadá sveter. Klaudia volá zo šaliny, vyplýva, že nastúpila na opačný smer. Všetci sú stratení, klasika našich výletov.

18:38 Odchod z domu. Tatiana vydáva citoslovcia. Lucia má kopu múdrych rečí, pre čo všetko nestíhajú. Tatiana útrpne mlčí, pretože vždy, keď sa mešká kvôli Lucii, robí jej presne to isté.

18:50 Stratená Klaudia je pred divadlom skôr ako zvyšné dve. Lucia vyjadruje pochybnosti, či je pred správnym divadlom. Od nedávneho incidentu, ktorý nedopadol úplne ideálne...

T: Sme na Florenci, akurát sme vystúpili z busu. Prídeme pre vás na hlavnú stanicu.

..

K: Sme tu, kde ste?

T: Na hlavnej stanici, hneď ako vyjdeš po schodoch hore ku KFC.

K: A kde sa tu ide na druhé poschodie?

T: Klaudia, na ktorej stanici ste?

K: Veď autobusovej.

T: Mhm.

...existujú isté pochybnosti o Klaudiinej schopnosti orientácie v teréne.

18:56 Všetky tri sa našli pred správnym divadlom, dokonca si stíhajú aj odložiť veci do šatne.

19:01 Začína Kráľova reč, v ich verzii sledovaná z intimity lóže presne pre 3 ľudí.

19:45 Prvým alkoholom večera sa stáva posh víno z divadla.

21:15 Potenciál intimity lóže nebol využitý, výnimočne bola zvolená stratégia "ísť za dámy". Divadlo končí, návštevníci odchádzajú nadšení.

21:30 Príchod na festival katedry. Five Leaf Clover treba predsa vidieť, čo tam po tom, že šaty a topánky na opätku sa (údajne) nehodia k írskemu rocku.

22:50 Klaudia sa presúva do Pandy, aby zistila, či nemajú voľno. Lucia a Tatiana zatiaľ nadšene poskakujú do rytmu Drunken Sailora so všetkými super ľuďmi, ktorých poznajú.

23:15 Panda mala voľno, opätovné stretnutie s Klaudiou a jej mamou.

00:45 Lucia odhaľuje, že sladko-horká chuť drinku Něco jako první sex dokonale koreluje s názvom, vďaka svojej "roztomilej rozpačitosti".

01:40 Tatiana pri platení kartou rozhodne zadelí, že to tam treba pichnúť. Význam slov jej dochádza až dodatočne.

01:47 Lúčenie. Klaudia s mamou idú na hotel, Lucia a Tatiana sa vyberajú na hlavnú stanicu, aby sa pokúsili odhadnúť správne číslo rozjazdu. Nastáva otázka, ako veľmi sa práve stali v očiach Klaudiinej mamy alkoholičkami a tajne dúfajú, že im to odpustí. Občas sa vedia aj chovať.

02:20 Lucia a Tatiana sú doma. Tá druhá prichádza s geniálnym nápadom ísť odpísať kamarátovi z Filipín, lebo v tomto stave jej angličtina pôjde určite lepšie.

04:10 Smer spánok. Lucia prichádza s myšlienkou streamovať pohľad na ich posteľ. Niekde predsa treba zarobiť peniaze na ďalší výlet.

Sneh v máji

Varovania treba údajne hneď z úvodu, takže:

• Celé je to delay lvl 9000, lebo mám klasicky úplne random priority. S výnimkou platní, na tie mám čas a peniaze kedykoľvek (aj v prípade, že mám účet v mínuse).
• V článku sa vyskytnú kroksy.
• Pretože neviem, ako sa správne skloňuje slovo Krkonoše v slovenčine (fakt je tam aj Krkonôš?), bude celý nasledujúci text divným pokusom vyhnúť sa mu v inom páde ako nominatíve. 
• Tentokrát sa nekoná obligátny úvod, pridávam ho teda aspoň sem - V živote človeka nastanú okamihy, kedy usúdi, že všetky životné strasti treba nechať definitívne za sebou a ísť úplne vypnúť. To sa stalo aj nám dvom.

Naša katedra je neuveriteľne úžasne aktívna v zbližovaní ľudí. Práve vďaka tomu sme sa spolu s Luc v jeden voľný piatok ocitli v aute našej najmilšej sekretárky na svete a smerovali niekam strašne ďaleko (6 hodín cesty), s navigáciou, ktorú som sťahovala do tabletu asi 4 minúty pred odjazdom a tajne dúfala, že bude fungovať (pokiaľ tento článok bude niekedy úplným omylom čítať Roman, mal by vedieť, že fungovala skvele, ale Krkonoše majú spravené FAKT na kar. Až natoľko, že sme prišli neskoro na večeru. Pff). 

Lesná cesta a chránené územie, ktoré nám to ponúkalo, vyzerali skvelo, ale toto napokon naozaj nie sme my.

Priamočiare cesty sú nuda, hneď na trase tam sme sa preto zastavili v niečom na S (podľa Lucie to bol Sázavský klášter) dali si obed a prešli kláštor, ktorý vyzerá, ako keby ho použili v Assassins Creed v dobách, keď bol ešte aj Ezio mladým. 

Naše cestovanie odtiaľ pokračovalo na Dvorské boudy, miesto, kde sme mali stráviť nasledujúce dve noci. Meškali sme (viď vyššie), prešli navyše zo 4 dediny a utýrali auto 500 metrovým prevýšením na 3 km a ceste, ktorá prívlastok štrková považuje za kompliment. 

Sobotu sme celú strávili v kopcoch. Hneď z rána sme stretli pána turistu, ktorý išiel po snehu v kroksoch a ponožkách. Zdesenie nás ale neodradilo, odhodlane sme ho obišli, aby sme odhalili, že: prameň Labe je pod snehom, Labské boudy majú super grog, lanovka na Medvědín ušetrí dostatok času na ďalší grog, dokonca že existuje aj cesta naspäť na našu chatu. Vo výsledku sme prešli cez 20 km (kúpelňa spoločná pre celé poschodie nebola nikdy tak komfortná, ako po návrate z tejto túry), čo je ale pomerne srandovné číslo v porovnaní so skupinou nášho super vedúceho, ktorá dala 50 km a ešte stihla aj večeru a hokej.

Po jedle sme pochod oslávili vínom a čajom a odpovedali na otázky niektorých zúčastnených: "A vážne sa na Slovensku pije pivo s tvrdým?" Na Slovensku áno, akurát my sme moc nereprezentovali.

V nedeľu sme vyrážali relatívne skoro, aby sme sa mohli cestou zastaviť ešte v Kukse, čo je obec s barokovými kúpeľmi a hospicom. Absolvovali sme prehliadku, Lucia zahviezdila svojimi vedomosťami, keď ako jediná vedela odpovedať na otázky sprievodkyne (filozof sa nezaprie) a po výlete sme šťastne, unavene a ubolene dorazili napokon aj domov. V ten večer sme zaspali už okolo desiatej, čo je v prípade nás dvoch naozaj výnimočne skorá doba.

Priznávam sa, že je trochu nečakané napísať to, ale tak nejak všeobecne bol tento výlet neskonale super a ak bude mať niekto cestu okolo hociktorej jeho súčasti, treba sa zastaviť. Okrem toho, že nejakou šťastnou náhodou (a nežne aj vďaka nátlaku Vaška) chodím na najlepšiu fakultu na svete, sme obe cez víkend odhalili aj fakt, že Krkonoše sa za hory skutočne považujú, a že aj v máji sú schopné prekvapiť kopou snehu.

Na záver kus inteligentného rozhovoru, keď sme prvý večer konečne vybalili všetky svoje veci:

"Je na wc toaleťák?"

"Je. Si hladná?"

"To by som sa pýtala na špongie."

"Mne to bolo hneď divné."

Piatky

Čo všetko sa dá urobiť pripitá:

• urobiť pomazánku ("Ešte neviem, čo do toho ide, ale to sa nejak poddá. V procese...")
• sľúbiť blog ("Okey, jeden špeciálne pre teba, Vašku.)
• napísať blog ("Seriózne, nie je to už nejak dlho, čo sme nič nezverejnili?")
• vymeniť žiarovku ("Vypálila sa nám žiarovka v kúpeľni... Aha, tak nie, len nie je dobre došrobovaná.")
• púšťať platne po tme ("A čo keď sa netrafím?") 
• pohrýzť spolubývajúcu ("Ale to je vlastne kompliment, že ťa hryziem.")

 A tak sme privítali piatok. Po celom týždni práce, dizertačiek, skúšok, seminárok, a iných podivných povinností a vybavovačiek. 

Patrične si to užívame.